Adresa: Kostolná 10, 926 01 Sereď     Mobil: 0904 056 170     E-mail: ministranti.sered@gmail.com     Info: Miništranti Sereď

Po prihlásení uvidíte na tomto mieste privátne menu. Teda ponuky pre registrovaných užívateľov a redaktorov.
PRIVÁTNA ZÓNA
No events found

 

Slová o prenasledovaní nasledovníkov Pána Ježiša sa začali napĺňať hneď po Ježišovej smrti. Mnohí z kresťanov si ešte bezprostredne pamätali Učiteľa, jeho dobrotu, prisľúbenie večného života a preto neváhali obetovať pre túto vieru aj život. Ďalší si pamätali aj to, že Ježiš im povedal, aby išli do celého sveta a ohlasovali radostnú zvesť aj iným ľuďom. Vplyvom prenasledovania ale aj túžby šíriť radostnú zvesť o spáse sa kresťania rozišli z Palestíny po celom svete. A tak sa kresťanstvo dostalo aj do Ríma – do centra vtedajšieho sveta. V našom pohľade do dejín miništrovania sa zastavme práve tu a v treťom storočí.

Prenasledovanie kresťanov vrcholí, no mnohí sa prejavujú ako skutoční hrdinovia. Medzi takéto, pre nás veľké vzory o ktorých sa hovorí aj dnes,

patrí svätý Tarzícius. Svoju vernosť a lásku k Pánu Ježišovi dokázal mučeníckou smrťou. Spolu s Dominikom Saviom je patrónom miništrantov.

Bude dobré, ak si tento vzor statočného života priblížime a niektoré jeho vlastnosti si pozorne všimneme. Samozrejme že „všímať si“ krásnu osobu je dôležité, ale to je málo. Za poznaním má prísť jej nasledovanie. Preto verím, že po oduševnení sa životom svätého Tarzícia príde aj náš čin. Príbeh jeho krátkeho života je takýto:

 

PRÍBEH:

 V roku 257 vládol v Ríme cisár Valerián. Je smutné, že kresťanov považoval za nepriateľov

 Rímskej ríše. Preto ich prikázal väzniť, popravovať či odvážať na ťažké nútené práce. Tarzícius bol odvážny kresťanský mladík, ktorý často dokázal preniknúť medzi väznených kresťanov. Dnes by sme povedali, že bol akousi tajnou spojkou v nepriateľskom priestore. Išlo mu o krk, ale on vedel ako je dôležité neopustiť ľudí v smrteľnom ohrození. Často prenikal cez nepriateľské línie, povzbudzoval väzňov, prinášal im pokrm i nové správy. A tie veru neboli dobré. Cisár vraj chystal veľké ľudové slávnosti a potreboval k tomu ľudí. Zlovestné šumy sa naplnili. Do väznice prišiel istý vojenský dôstojník a určil mladých silných kresťanov pre najbližšie hry. Ach, ale aké to boli hry! Veď hraj sa s vyhladovanými levmi či tigrami. Strašné! Jednoducho kresťania mali byť hodení divej zveri. Zvesť o tom sa dostala prostredníctvom Tarzícia k pápežovi Sixtovi II. Medzi kresťanmi v Ríme nastalo všeobecné zdesenie. Šanca oslobodiť väzňov bola nulová. Jediné čo sa dalo pre nich urobiť bolo posilniť ich na ich poslednej životnej ceste Sviatostným Spasiteľom. Problém bol však v tom ako to urobiť, keď žalárnici posilnili stráže, takže sa s odsúdencami nemohol nikto stretnúť? Pápež a jeho pomocníci si nevedeli v tejto veci dať rady.

tarzicius

Tu prišiel Tarzícius a odvážne sa ponúkol: „Mňa pošli.“Tento chlapec sa však zdal byť príliš mladý pre takúto náročnú službu! Aj mu to povedali. No mladík sa nedal a odvážne povedal: „Počúvajte. Môj mladý vek bude najlepšou skrýšou pre Eucharistiu.“ Pápež sa napokon nechal presvedčiť a zveril mu tento vzácny chlieb hovoriac: „Tarzícius, pamätaj, že do tvojej starostlivosti zverujem nebeský poklad. Vyhýbaj sa rušným cestám a nezabudni, že sväté veci nepatria psom a drahokamy nehádžeme pred svine. Budeš verne a bezpečne strážiť sväté tajomstvá?“ „Radšej zomriem,“ odpovedal rozhodne Tarzícius, „než by som ich mal vydať.“ I stalo sa, že Tarzícius dostal Sviatosť Oltárnu. Uložil si ju do vrecúška, ktoré si ukrýval na prsiach. Potom sa s tichou modlitbou vydal na cestu. Stretol však svojich spolužiakov, ktorí nenávideli kresťanov a práve sa dohadovali, či Tarzícius je, alebo nie je kresťan. O chvíľu ho obstáli a nútili do hry. Náš hrdina, vedomý si svojej úlohy, chcel ísť svojou stranou. No uličníci začali doň sácať a strkať. Zistili, že má zvláštne vrecúško a žiadali od neho, aby im vydal jeho obsah: „Má kresťanské tajomstvo.“ nieslo sa ich hlavami. Tarzícius sa pokúsil o útek, no dobehli ho, zhodili na zem a vodca ho začal kruto biť. Tým strhol k činu aj ostatných. Začali mu otĺkať hlavu o kameň. Stále trvali na tom, aby im dal vrecúško. Ale Tarzícius bol rozhodnutý radšej zomrieť, ako vydať Sviatostného Pána Ježiša do rúk pohanov. Zúrivosť bandy vrcholila. No vtom išiel okolo stotník Quadratus, ktorý útočníkov rozohnal. Aj vojak bol kresťan. V zbitom chlapcovi spoznal svojho priateľa Tarzícia. Ešte žil. „Vo vrecúšku mám Pána Ježiša, prosím ťa, odnes ho bratom do žalára. Zbohom!“ Tíško šepkal statočný mladík. Krv mu stekala po hlave a o chvíľu vo vojakovom náručí vypustil svoju šľachetnú dušu. Pochovali ho v katakombách svätého Kalixta. Neskorší pápež Damaz (305-384) dal urobiť nápis na hrob svätého Tarzícia, podľa ktorého zomrel 15. augusta v roku 257.